Jdi na obsah Jdi na menu
 


STARHRAD

25. 7. 2008
Na prvý pohľad ničím zaujímavý. Cesta sa začala na železničnej zastávke Strečno. Išli sme doslova za nosom, keďže spomienky môjho priateľa boli viac ako bledé. Kúsok popri koľajniciach, kúsok po poli, ďalej popri rieke Váh, trochu okolo lesa. Za hodinu sme boli pod kopcom. Objavili sme zdanlivú skratku (ak môžem poradiť, neskúšajte zdanlivé skratky). Trvalo to asi dvadsať minút, kým som sa s pomocou dokázala odpútať od stromu situovaného asi v strede kopca. Výhľad mi však stál za tie nadávky. ObrazekCestou späť nás odprevádzala tabuľa "Cesta na hrad - chôdza 5 min."

HISTÓRIA
Starý hrad, Trenčiansky starý hrad, Varínsky hrad, Varín, Warna, Varna, Owar, Owaar, Starigrad.

Hrad postavili na ochranu starej cesty vedúcej Považím, neďaleko brodu, kde stará cesta prechádzala z pravého brehu na ľavý. Patril Varínskemu panstvu a spočiatku sa volal Varín, spomína sa v roku 1267. Názov Starý hrad dostal až po postavení Strečna, ktoré prevzalo jeho pôvodnú funkciu. Prvýkrát sa tak spomína v roku 1384. Najstaršou časťou hradu bola útočištná veža, ktorá mohla vzniknúť ešte v 13.storočí. Hrad vtedy patril predkom Balassovcov, potom Matúšovi Čákovi a v roku 1323 zvolenskému županovi Dončovi. Neskôr sa dostal do kráľovských rúk. V 14.storočí, keď sídlil na hrade kráľovský kapitán s posádkou, postavili niektoré obytné a hospodárske budovy. Od roku 1443 patril väčšinou Pongrácovcom, okrem krátkych období, keď sa o hrad bojovalo ako napríklad v rokoch 1529-1553 v zemepanskej vojne s Mikulášom Kostkom zo Strečna. Pongrácovci tu bývali ažObrazek do 16.storočia, keď si v Krasňanoch postavili pohodlný renesančný kaštieľ a nepohodlný hrad opustili. Do začiatku 18.storočia sídlili na hrade jeho strážcovia. Po ich odchode začal hrad postupne chátrať.

 POVESŤ
 
Na dvoch blízkych hradoch, Starhrad a Strečno, boli v tom istom čase mladí majitelia: na Starhrade Milko a na Strečne Vladimír. Obaja rúči mládenci, vhodní na ženbu. Nanešťastie sa obaja zaľúbili do tej istej dievčiny, dcéry žilinského richtára Marienky. Marienka opätovala lásku Milkovi, s ktorým si sľúbili vernosť až do smrti. Vladimír však požiadal prvý Marienkiných rodičov o ruku ich dcéry. Tí mu ju aj sľúbili, veď to bola výborná partia, ktorá sa len tak ľahko nepritrafí. Avšak Marienka sa nechcela vydať za Vladimíra, veď sľúbila vernosť Milkovi. Pretože však bola poslušná dcéra, s ťažkým srdcom napokon vyhovela prianiu rodičov a za Vladimíra sa nakoniec predsa aj vydala.

 Ale na svadbe mu povedala: -Dostal si moje telo, ale moja duša patrí Milkovi.
Keď Vladimír videl, že Marienka stále žiali za Milkom, dal sa na pálenku a stále sa opíjal. Po dlhom trápení sa Vladimír rozhodol Milka zavraždiť. So svojím pomocníkom to nakoniec aj uskutočnil a Milka zavraždil. Marienka však aj naďalej odmietala Vladimíra, zamykala sa do svojej komôrky a potajomky chodievala roniť slzy na Milkov hrob.

Obrazek

 Raz za jasnej mesačnej noci poriadne podgurážený Vladimír uvidel zo svojho hradu nad hrobom Milka akúsi postavu. Zdalo sa mu, akoby to bol rytier a domyslel si, že je to Milkov priateľ a chce pomstiť vraždu svojho kamaráta. Preto sa rozhodol predísť ho. Prikradol sa k hrobu, vytasil meč, rozohnal sa a rytierova odťatá hlava sa prikotúľala k nemu. Zdvihol hlavu zo zeme, a tu poznal svoju manželku Marienku. To Marienka chodievala takto v preoblečení za rytiera na Milkov hrob, aby ju nepoznali. Vtom z oblohy zarachotil hrom a blesk udrel do Vladimíra. Na druhý deň našli zuhoľnatelú postavu Vladimíra, ako drží v ruke krvavú hlavu svojej manželky.



 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář