Jdi na obsah Jdi na menu
 


SPIŠSKÝ HRAD

17. 8. 2008
Spišský hrad je lahodný na pohľad, ale pre vašu peňaženku už menej. Vstupné 130,- zmrazí úsmev a náladu každému, pokiaľ nie ste dieťa, alebo študent so zľavou. Samozrejme ho nejak financovať musia (veď je to najväčší hrad v strednej európe) a to sme si silno pripomínali. Inak, dostupnosť je dobrá, priam až výborná, takže narozdiel od peňaženky neboleli aspoň nohy...Obrazek


HISTÓRIA
Spišský hrad je dokladom vývoja architektúry u nás od 12. do 18. storočia a považuje sa za jeden z najväčších hradných komplexov strednej Európy. Skala, na ktorej sa rozprestiera, bola osídlená už v mladšej a neskorej dobe kamennej. Praveké osídlenie však vrcholí na prelome nášho letopočtu, keď sa tu vytvorilo obrovské a mohutné opevnené hradisko ľudu tzv. púchovskej kultúry. Našli tu však aj obydlia roľníckeho ľudu i remeselníkov a rozmerný kultový objekt. Najstaršia architektúra hradu bola kruhová obytná veža (ktorá zanikla v prvej polovici 13. storočia), postavenú v 11.-12. storočí. Už v tom čase, najmä však v druhej polovici 13. storočia, sa okolo hradu odohral nejeden boj. Veď hrad sa stal strediskom kráľovskej župy. Často na ňom sídlili významní hodnostári. V roku 1275 ho zaujal istý komes Roland, ktorý sa vzbúril proti panovníkovi. Potom patril kráľovnej Alžbete Kumánskej, matke Ladislava IV. O hrad sa bojovalo aj v prvej polovici 14. storočia. V roku 1312 ho chcel dobyť Matúš Čák Trenčiansky, ale hrad sa ubránil. Krátko nato ho goticky prestavali a rozšírili.
    V roku 1443 ho získal Ján Jiskra z Brandýsa, bojujúci za práva Ladislava Pohrobka. Najsamprv si na úbočí pod hradom postavil malú opevnenú pevnôstku, potom dal vybudovať opevnenie veľkého nádvoria. Tak dostával hrad pomaly dnešnú rozlohu a podobu. Významným dejinným medzníkom pre hrad bol rok 1464, keď panovník daroval tento doteraz stále kráľovský hrad šľachticom Imrichovi a Štefanovi Zápoľským. Je zaujímavé, že napriek tomu, že Zápoľskí vlastnili vyše 70 hradov, považovali Spišský hrad za svoj kmeňový hrad a na ňom aj sídlili. Vo významnej miere ho zmodemizovali a dobudovali. Postavili novú kaplnku, zvýšili a zosilnili vežu, v gotickom duchu upravili románsky palác. Na hrade sa narodil aj posledný uhorský kráľ pred Habsburgovcami Ján Zápoľský. On bol aj jeho posledným majiteľom z tohto rodu, pretože keď prehral boj o uhorský trón, skonfiškovali v marci 1528 hrad Habsburgovci. Ale už v roku 1531 ho darovali Alexiovi Turzovi. Aj Turzovci si prispôsobili hrad svojim potrebám a dali mnohým jeho budovám renesančný charakter. Keď v roku 1636 v mužskej línii vymreli, získali hrad Csákyovci, ktorí ho vlastnili až do roku 1945. Pravda, bývali v ňom len do konca 17. storočia, pretože už od začiatku 18. storočia si Csákyovci budovali pohodlné kaštiele v Hodkovciach, neskór aj v Bijacovciach, Kluknave a inde a usadzovali sa tam. Na stavbu týchto kaštieľov použili aj mnohé stavebné prvky z hradu. Na hrade ostala len vojenská posádka, ktorá ho však po požiari roku 1780 opustila. Od toho času bol hrad zrúcaninou. Až v posledných rokoch sa po dôkladných výskumoch opravuje, konzervuje a niektoré častí sa rekonštruujú. Dolné nádvorie bolo už v roku 1983 sprístupnené verejnosti.

POVESŤ

Povesť o Rolandovi

Roland bol postrachom celého okolia. Svojimi lúpežami ohrozoval nielen Spiš, ale i vzdialené kraje. Jeho bezočivosť nepoznala hraníc - dokonca zajal samotného spišského prepošta. Vtedy sa už o Rolandových výčinoch dozvedel sám kráľ a pohrozil mu hrdelným trestom. V tom čase prechádzala tunajšími lesmi poľská kňažná Hedviga zo svojím sprievodom. Rytier Roland, verný svojej tradícii, nechal sa zlákať jej krásou a uniesol ju na svoj hrad. Ako to všetko skončilo? Situácia sa vyvinula tak ako nikto nečakal. Medzi rytierom a krásnou Hedvigou vzplanula láska, ktorá zvíťazila nad spravodlivosťou i zákonom. Rolanda omilostili pred kráľom a dokonca ho vymenovali za kastelána. Aj malé dieťa vie, že na každej povesti je aspoň štipka pravdy. Tak je to aj v tomto prípade. Rytier Roland je skutočná postava a povesť sa pravdepodobne viaže k udalostiam z roku 1275.

O krásnej Hedvige

Jedná z povestí hovorí, že v mučiarni Spišského hradu bolo kruto mučených aj niekoľko vojakov hradnej posádky, ktorí zanedbali svoju povinnosť... Pred mnohými vekmi žil na hrade mocný pán Filip, ktorý mal prenádhernú manželku. Z ich veľkej lásky sa im narodilo dievčatko, ktorému dali meno Barbora. Krásna manželka hradného pána však skonala a o malú Barboru sa starala slobodná sestra pána Filipa, vychýrená krásavica Hedviga. Pri jednej z poľovačiek Filip nechtiac v lese zastrelil malého chlapca. Bol to syn istého poľského šľachtica. Ten prirodzene prisahal Filipovi pomstu. Filip svoju dcérku nesmierne miloval a preto, keď odchádzal s celou svojou družinou na ďalšiu z mnohých poľovačiek, dal príkaz, aby do hradu nikoho nevpúšťali. Medzitým si Poliak najal vojsko lúpežných rytierov, s ktorým pritiahol k Spišskému hradu. Chcel ho dobyť a vykonať pomstu na malej Barborke. Lenže Spišský hrad bol vojensky nedobytný a preto poľský šľachtic vymyslel lesť. Dal povel na ústup, no z vojska vybral toho najkrajšieho vojaka, ktorý vedel spievať a hrať na hudobný nástroj. Prezliekol ho za potulného speváka, igrica a vyslal ho na hrad. Keď sa na druhý deň zjavil pred hlavnou vstupnou bránou, nikomu ani len na um neprišlo, že je to nejaký prezlečený nepriateľ. Vpustili ho do hradu. A čo sa nestalo? Hedviga sa do neho zamilovala. Zabudla pritom na malú Barboru. Raz večer otvoril igric tajné dvere do hradu, vpustil niekoľko nepriateľských vojakov, ktorí Barboru z hradu uniesli. Utiekol s nimi i igric. Keď sa Hedviga z opojenia lásky spamätala, už bolo neskoro. Z poľovačky sa vrátil pán Filip. Keď sa dozvedel, čo sa stalo, pochytila ho neovládateľná zúrivosť. Hradnú posádku dal mučiť a chcel potrestať i nešťastnú Hedvigu. Tá však už bola potrestaná dostatočne. Pomiatla sa na rozume a skočila z hradnej veže. Svoju dcérku už nešťastný pán Filip nikdy nevidel. Hedviga vraj ešte aj dnes po nociach blúdi hradom a vyvoláva Barborkine meno, dúfajúc, že ju nájde..

Spišská biela paniObrazek

Dobre sa žilo županovi Brezovickému na Spišskom hrade. Na Spiši bol už roky pokoj. Nieže o vojnách, ale ani o zbojníkoch sa nechyrovalo. Ani potulní rytieri nepokúšali. Poddaní pokojne obrábali svoje i panské. A že aj počasie žičilo poliam, paši i statku, župan mal všetko, za čím len srdce zapišťalo. A tu sa mu zažiadalo pochváliť sa všetkým pánom svojej župy. K úplnému šťastiu mu ešte chýbali ich uznanlivé slová alebo aj závistlivé pohľady. Aby mal zámienku zhromaždiť panstvo u seba, rozhodol sa usporiadať poľovačku, o ktorej by sa celé roky rozprávalo nielen v jeho župe, ale v celej krajine.
Po blízkych hradoch i hrádkoch pochodil sám; na vzdialenejšie miesta poslal príbuzných, čo boli na jeho dvore, k menším, chudobnejším pánom zemanom zbrojnošov.
Pretože so županom chcel byť každý zadobre, prišli všetci pozvaní: páni i zemania. Páni s honcami, so sokoliarmi i so psiarmi. Zemania priviedli aspoň svojich zdatnejších synov. Veď tu sa naskytla príležitosť vyznamenať sa a získať si županovu priazeň.
Prišlo toľko ľudí, že hrad nemohol poskytnúť prístrešie ani polovičke: Pretože sa na lov malo vyjsť na samom svite nového dňa, mnohí menej vznešení a chudobnejší pozakrúcali sa do teplých huní a spali pod holým nebom. Náhodný pútnik bol by ich poľahky pokladal za rytierov, ktorí skameneli pod hradom.
Na samom rozbresku nového dňa, len čo hviezdy nad Braniskom akomak pobledli, ozval sa na hradbách hlas poľovníckeho rohu. Vzápätí sa rozštekali hladné nepokojné psiská a rozškriekali vyľakané sokoly. Keď sa do toho zamiešali aj prísne hlasy sokoliarov a psiarov, ako aj nadávky sedmospáčov, mnísi v Podhradí i kňazi hore v Kapitule sa naľakali, akoby zase prichodili diví Tatári.
Hurhaj bol taký, že zobudil aj jediné županovo dieťa, štvorročnú Ľubicu. Rozplakala sa tak žalostne, že ju teta, županova sestra, dlho nemohla utíšiť. Ustavične ukazovala vystrašene na oblok a prosila, aby odohnali zbojníka, čo sa schoval zaň. Darmo jej teta vysvetľovala, že za oblokom nemôže byť nijaký človek: nemá tam kde stáť, nemá sa čoho držať, spadol by do hlbočiznej priepasti. Utíchla, len keď prišiel otec a povedal jej, že to bol iba sen.
- Zlý sen. Veľmi zlý sen! - prihovorila sa sestra bratovi. - Predpovedá nešťastie alebo tebe tam vonku, alebo nám tu doma. Nemal by si odchádzať.
- Babské reči! Uvedomuješ si, aký by som bol v očiach pozvaných Ľudí? Vari sa majú vrátiť naprázdno? Veď by ma rozniesli do celého sveta.
Čo ako sestra trvala na svojom, nepočúval ju. A nevídané množstvo hostí ho čoskoro priviedlo na iné myšlienky.
Ešte raz zazneli lovecké rohy z hradieb i z vrcholu veže nebojsa a zhromaždené panstvo sa vydalo s prvými slnečnými lúčmi dolu hradným vŕškom oproti polnočným horám.
- Zastavíme sa až na samej hranici krakovského kniežatstva, - povedal župan, keď sadal na koňa, - až pri spenenom divom Dunajci.
Prešli cez húšťavy Levočských hôr, prebrodili sa cez Poprad a chceli aj krížom cez Maguru. A možno by im to aj bolo vyšlo, keby sa v Toporskom sedle nebol postavil rovno županovi do cesty ozbrojený človek so snorivými očami vydráždeného divého kanca. Tvár husto zarastená. Len odev, aj keď už obstarožný, prezrádzal rytiera. A rovnako aj pyšné volavčie perie za klobúkom, ktorý sa spúšťal dlhastou strieškou ďaleko nad oči. Za pásom zastoknutá drahá dýka, možno dar, možno korisť. V jednej ruke ostrý meč, v druhej štít. Na štíte obraz psej hlavy a meča. Aj kôň má na prsiach obšúchanú červenú látku s pozláteným erbom.
- Stáť! - zavrčí neznámy na župana. - Kto ste? Čo ste?
Brezovický v prvej chvíli nevie, s kým má do činenia. Svojich slobodných ľudí pozná všetkých, keď aj nie po mene, tak isto z videnia. Predpokladá teda, že sa mu do cesty priplietol akýsi potulný rytier, ktorý si chce krikom vynútiť úctu. Pretože je znášanlivý človek, povie, kto je, čo je a čo porába v horskom sedle.
- Hí! - zvýskne prichodiaci. - Vzácna korisť. Takú sme vonkoncom nečakali. Aj ja som sa vybral na poľovačku, a vidím, nebude ledajaká. Dajte, čo máte: zlaté peniaze, prstene, reťaze! A rýchlo, kým ma neprejde trpezlivosť.
Ani nečakal na županov odpor alebo ochotu a už mu mieril vytaseným mečom rovno na hruď. Župan bol znášanlivý človek, lenže ani jeho neumiesili z mäkkého cesta. Meče narazili na seba a vyzývavo zarinčali. V tej chvíli ožili obe úbočia bojovým revom. Najbližší županovi ľudia, ktorých privábil vyľakaný výkrik pážat, ocitli sa nečakane pred húfom divých zbojníkov.
A strhla sa bitka ako na bojisku.
Niekde sa v slnečnom jase oblyskovali len tvrdé päste, inde sa mihali nad hlavami ťažké kyjaky alebo svižné sekery. Stretli sa aj dlhé poľovnícke nože a krátke meče. A zamiešali sa aj neobratné oštepy a svižké šípy.
Jeden zo šípov sa zabodol do pŕs mladého, osemnásť - devätnásťročného zbojníka, ktorý sa práve chystal ťať sekerou do obnaženého županovho krku. Šíp zachránil župana v poslednej chvíli. Mladý útočník vypustil z ruky sekeru a bezvládne sa zvalil na zem.
- Syna si mi zabil! - zreval zbojnícky rytier.
Odrazil županov meč, zoskočil z koňa a kľakol k ranenému. Horúca krv farbila bielu Ianovú košeľu rovno na srdci.
- Sám si si ho zabil, - povedal župan, zasúvajúc meč do pošvy, akoby sa boli dohovorili, že je už dosť bitky. - Ak nechceš mať viacej mŕtvych, daj zatrúbiť na ústup!
Zbojnícky rytier nenávistne zagánil, jednako však dal najbližšiemu zo svojich ľudí príkaz zatrúbiť. - Veľa vás je, - povedal, keď so synom v náručí znova sedel na koni. - Viac ako nás. Múdrosť mi káže ustúpiť, ale pomsty sa nezriekam.
Bodol koňa a odchádzal do doliny na polnočnú stranu. Župan hľadel za ním pokyvujúc hlavou, akoby ešte stále nechápal, čo sa vlastne prihodilo.
- Vaša milosť, - namietali viacerí, čo boli pri županovi, - nedovoľme mu beztrestne odísť.
- Veď je dosť potrestaný, - povedal rozvážne. - Stratiť syna v takom mladom veku je naozaj ťažký úder. Rozmyslí si, či sa znova púšťať na takéto cesty.
- Nepoučí sa. Vaša milosť iste počula, ako prisahal pomstu. Napokon ani nevieme, kto je. Náš človek to iste nebol, a nielenže poľoval v našich horách, ale aj pokojných ľudí napádal.
Župan prikývol, aby ho teda chytili. Lenže po zbojníckom rytierovi nebolo už ani stopy. Stratil sa, akoby sa bol do zeme prepadol, alebo Kamenárka sa otvorila a pritúlila ho vo svojom chladnom vnútri. Kamenné srdce splynulo s kamennou horou. Zostali po ňom len dvaja mŕtvi a dvaja ťažko ranení zbojníci.
Od ranených sa župan dozvedel, že sa mu do cesty postavil zbojnícky rytier Judský, nový pán hradu na tamtej strane Dunajca. Chudobný je ako kostolná myš. Pretože sa chce rýchlo vyrovnať ostatným, teda zbohatnúť, a poddaných má málo, dal sa na zboj. Poddanské ženy a deti robia na poliach a okolo statku a chlapov naučil zaobchádzať so zbraňou.
- Malý pán, malý strach, -zľahčoval župan. -Ak sa ešte raz opováži na našu stranu, príde o hlavu. Keď zbojník dlho nedal vedieť o sebe, župan na príhodu v Toporskom sedle pomaly celkom zabudol.
Judský však nezabudol na synovu smrť. Ťažko mu bolo zabudnúť. V jedinom synovi sa videl ako v zrkadle. Chlapec bol od malička smelý, nikdy sa ničoho nezľakol. Vedel sa vynájsť a vymotať z každej chumelice. Otec dúfal, že raz sa ním tak preslávi, že im kráľ dá lepšie panstvo a väčšie bohatstvo. Syna pochoval do domácej zeme, neďaleko dunajeckého brodu, aby mu hrob ustavične pripomínal rováše na spišskom brehu rieky.
Od samého začiatku si uvedomoval, že bojom na Spiši veľa nedosiahne. Nielenže má menej ľudí ako župan, ale nie sú ani náležite ozbrojení. Nemajú drôtené košele ani kovové prilbice; máloktorému sa ujde ozajstná kuša. Veď na Spišský hrad by si nemohlo trúfnuť hádam ani samo krakovské knieža. Hrad je na strmých skalách a kde niet skál, chránia ho vysočizné múry. Popritom je ďaleko od hraníc kniežatstva, ťažko by bolo priblížiť sa k nemu celkom nepozorovane; a inak útok nemá význam. Musí teda rátať len s ľsťou.
Čoskoro sa dozvedel, že župana možno najcitlivejšie zraniť, keď sa dákym činom zmocní jeho dcérky Ľubice. Rozhodol sa teda, že mu ju unesie. A župan bude musieť hlboko začrieť do svojej peňažnej truhlice a bude sa musieť aj hlboko pokoriť, tak hlboko, že potom už nik nedá za jeho rytiersku česť ani nedozretú jarabinovú halúzku; a jarabín je v Zamagurí, koľko len chceš.
Ak sa mal únos takéhoto vzácneho hradného obyvateľa podariť, únoscovia by mali hrad poznať ako svoju vlastnú dlaň. Poslal teda na Spiš svojho najskúsenejšieho špeha.Obrazek
Lenže oči županových ľudí boli v tom čase ostražitejšie ako po iné razy. Na Judského síce pozabudli, no zbystrili pozor proti bezočivej opovážlivosti muránskych zbojníckych rytierov, ktorí sa po neúspechoch v poludňajších krajoch obrátili hore na polnoc. A tak sliediac po nevítaných hosťoch zdola, natrafili na hosťa zhora, spoza Dunajca. Po dva dni ho pozorovali, ako sa obšmieta okolo hradu, najprv len zobďaleč, ako keď sokol kolotá nad poľanou, na tretí deň podišiel bližšie. Trochu pozmenil šat a ustato si sadol na úpätie hradného vŕšku, bezmála pod samé hradné skaly.
Keď sa ho opýtali, čo tam, ďaleko od cesty, hľadá, vyhováral sa, že je pocestný a chcel si skrátiť cestu rovno z doliny. Poľutovali ho a posadili do kamennej pivnice, aby si odpočinul ako sa patri . . . O krátky čas rytier Judský preobliekol ďalších svojich ľudí za cudzích obchodníkov, ktorí sa vracajú s jantárom od Baltského mora. A na Spišskom hrade ich naozaj uvítali ako obchodníkov z ďalekých poludňajších krajín. Prezreli si pekné kusy jantáru a sľúbili im ochranný sprievod, aby ich azda muránski zbojníci neokradli.
No traja, štyria skúsenejší zbrojnoši ich veľmi skoro začali podozrievať, že vonkoncom nie sú z ďalekých južných krajín. Celé roky sú už v županových službách a majú dobrú pamäť na tváre, postavy i na zvláštnosti v správaní Ľudí, mohli by prisahať, že títo obchodníci nešli k Baltu spišským krajom. A nepozdávala sa im ani ich reč. A možno by zbrojnošov nebol nik bral vážne, lebo vraj od pomätenia jazykov pri stavbe Babylonskej veže sú všelijaké jazyky na svete, a ľudia sú aj hluchí aj jachtaví, keby cudzích obchodníkov neboli počuli dve hradné slúžky, ako si o nich vravia, že sú bars šumné. Potom ich zbrojnoši aj bez županovho súhlasu pripreli tak, že už na druhý deň ráno mohli hlásiť, akí vtáci im vlietli rovno do klietky.
Judský neprestal pokúšať. Keď sa nevrátil ani posol, ani osol, nahovoril na špehovanie potulného mnícha, ktorému nevoňal kláštorný poriadok ani časté modlitby. Zastihol ho v podhradskej krčme zabávať sa pri víne. Doviedol si ho na hrad a o dva dni ho mal úplne na svojej strane.
Vybral sa teda mních na Spiš s tým, že do mesiaca sa naisto vráti.
Lenže županovi ľudia už podozrievali každého, kto prichodil z polnočnej strany. Mnícha zastavili už dolu na úpätí hradného vŕšku. Hneď ho chceli vyzliecť z mníšskeho habitu, aby ho mohli vovliecť do hradu a hodiť do temnice. No v poslednej chvíli sa im priplietol do cesty známy kňaz z Kapituly. Dal sa s mníchom po latinsky do reči a po niekoľkých slovách sa zaňho zaručil, že je to naozaj mních a odviedol si ho do Kapituly.
Na druhý deň, v nedeľu, keď sa rozozvučali všetky kostolné zvony v Podhradí i v Kapitule, mníchovi sa videlo najvhodnejšie opýtať sa na pánovu nábožnosť. Dozvedel sa, že župan Brezovický má síce hradného kňaza, no keď je pekný čas, veľmi rád chodí do kostola až do Kapituly. Je tam veľa kňazov a obrady sú slávnostnejšie.
Pravdaže, nechodí sám. Väčšinou ide s ním aj jeho sestra panna Hedviga a jeho malá dcérka Ľubka. Ženu nemá. Umrela mu pred dvoma rokmi. Druhý raz sa nechce ženiť; bojí sa, že by druhá žena nebola malej materou, ale macochou.
Županova sestra Hedviga bola slobodná. Otec jej umrel skorej, ako by ju bol stihol vydať, a brat akosi zabudol na povinnosť hľadať jej súceho ženícha. Panna Hedviga mala malú Ľubku tak rada, akoby bola jej vlastným dieťaťom. Od brata si vymohla, že na ceste do kostola ich sprevádzala polovička náležite ozbrojených hradných zbrojnošov. Druhá polovička striehla z hradu, či azda sprievod niekto neprepadol.
Keď sa mních ani nie po mesiaci vrátil s takýmito správami, zbojnícky rytier Judský zaškrípal zubami, udrel mocne päsťou do druhého dubového stola a zasipel:
- Keď mi nepomáha ani čert, ani boh, ani zbojník, ani obchodník, ani kňaz, pomôžem si sám. Ale bez pomsty neumriem!
Len ťažko ho odhovorili od plánu útočiť priamo na hrad. Zo všetkých rád, ktorými ho obsypávali, vybral si jednu: kdesi pri Lednici žije chýrna vedomkyňa, ktorá pozrie človeku do očí, a už vie, čo si myslí a čo ho čaká. Aj povie, či sa podarí, čo zamýšľa, alebo iné poradí.
Zašiel za ňou.
Baba-vedomkyňa chvíľu hľadela naňho, potom sa uškrnula:
- Nemúdry si, pán rytier, na svoje roky veľmi nemúdry: hlavou chceš rozbiť kamenný múr. - Neprišiel som si po výčitku, ale po radu, - odsekol.
- Aj to je rada. - A inú nemáš?
- Akožeby nie! Hlava je tvrdá a chladná. Ak udrie hlava o hlavu, ľahko sa jedna rozbije, pretože hlava vždy nájde zbraň proti hlave. Ale proti srdcu si nevie rady.
- Proti srdcu? - pozrel na ňu nechápavo. - Mám azda svojmu úhlavnému nepriateľovi ponúknuť svoje srdce?
Zahniezdila sa a zaškriekala ako sliepka, keď ju švoly trápia.
- A kto vraví o tvojom srdci? Z tvojho už môže byť iba kolomaž. Iné srdce načim poslať do hradu. Mladé. Ale pozor, vyber také, čo bude lásku len predstierať, čo sa nezaľúbi naozaj!
- Si smiešna, - zavrátil ju. - Starého Brezovického na lásku nenachytáme. Už sa vari desať ráz mohol znova oženiť, a dobre, no nevybral si ani jednu.
- Nenarádzám ti poslať ženu, ale chlapa. Nechápal.
Hodila pohŕdavo rukou.
- Vidieť, že si naučený útočiť len na hradby a na bránu. Nazdávaš sa, že len tadiaľ sa dostaneš dnu. - Vieš o nejakej inej ceste? O tajnej chodbe?
- Počula som, že bývajú na hradoch, ale o spišskej neviem, - zavrtela hlavou. - Poznám len ľudskú hlúposť a ľudskú zlosť. Vidím hlboko do ľudskej mysle i do ľudských sŕdc. Ak ti radím poslať' na Spiš chlapa, mám pred sebou županovu sestru. Už má svoje roky a jej srdce ešte nestačilo zahorieť láskou, ktorá by ju zbavila rozvahy. Ak jej pošleš šikovného, pekného chlapa, ktorý vie zaujímavo rozprávať dojímavé príbehy o nešťastných zaľúbencoch, trochu brnkať na lutnu a zaspievať zopár pesničiek o ľúbosti, dosiahneš na Spiši viac, ako keby si šiel rovno proti bráne.
- Ako ho dostanem na Spiš? - spýtal sa nedôverčivo, keď si spomenul na pokusy, čo mu vyzneli naprázdno.
- Preoblečieš ho za igrica. Igrica všade radi vítajú. Igricovi aj župan otvorí bránu. Pravdaže, musí prísť na Spiš z poludňajších krajov. Polnoci, ako vravíš, nedôverujú. Igrica bude rada počúvať aj županova sestra panna Hedviga; a tá bude najlepším kľúčom ku kamennej klietke, v ktorej si župan chráni svoje holúbätko.
Judskému sa rada zvidela. Hneď začal rozhutovať, koho spomedzi svojich vybrať. Nebola to ľahká vec. Chlapi boli neotesaní, suroví, nuž ako zbojníci. S mäkkými citlivkármi by nebol na prepadoch veľa zmohol. Boli aj takí, čo vedeli spievať tak utešene, že hradné múry sa zachvievali v samých základoch. Ani jeden igric by sa im nevyrovnal. Lenže ich zvučnosť by ich skoro prezradila. Popritom ani jeden nevie brnkať na lutnu. Na to treba jemnú, citlivú ruku. O rozprávačov by nebolo núdze. Krivý Vojtech a Šošovicový Juzek, keď raz začnú, rozprávajú, aj keď už všetko okolo nich spí. Musia do posledného slova vypľuť, čo sa im uliahlo v hlave. A im sa toho liahne ako húseníc na zabudnutých slivkách.
Medzi svojimi teda nenašiel chlapa súceho za igrica. No čoskoro mu ho priviali východné vetry skadesi z údolia Torysy. Ozajstného igrica, chlapa v najlepších rokoch, s lutnou prevesenou cez ľavé plece, s potmehúdskymi očami, s pohotovým vtipným jazykom a s hlasom, ktorý vnikal do ženských sŕdc ako prúd vody do piesku.
Hneď v prvý večer povedal pri vatre na hradnom nádvorí niekoľko žartovných príhod, v ktorých sa vysmieval z pánov v Šariši i na Spiši. Chlapi ho do jedného pokladali za svojho. A keď zaspieval aj zopár veselých i clivých piesní o ľúbosti, mal aj ženy na svojej strane.
Judský hneď pobadal, že prišiel človek, akého práve teraz potrebuje.
- Páčiš sa mi, - povedal uznanlivo. - Ústa nadarmo nekŕmiš, nenapájaš. Len si daj pozor pred našimi chlapmi.
- Prečo? - zarazil sa igric. - Lezieš im do kapusty. Igric sa sebavedome usmial.
- Nemôžem za to. Kde len prídem, hneď sa všetky ženy jašia za mnou. - Vravíš: každá sa krúti okolo teba, - zadrel rytier pochybovačne.
- Každá, - staval sa igric.
- Poznám zopár takých, čo by ostali pevné ako tá skala.
- Museli by byť na úmor staré alebo napoly mŕtve, - odbíja igric s úsmevom, z ktorého preráža istota sebavedomia. - Ba ešte aj tie by sa kvôli mne vrátili do života!
- Viem o jednej, čo je v najlepších rokoch, vznešená i bohatá. Mohol by si jej od rána do noci vyhrávať, rozprávať, vyspevovať, pre ňu by to bolo ako ten vietor za oknami.
Igric sa cítil dotknutý rytierovou nedôverou.
- Vaša milosť, stavme sa, že mi hneď v prvý večer padne okolo krku! A kdeže je, na ktorom hrade? - Hádam si to najprv rozmyslí - dráždil ho rytier.
- Už som si rozmyslel, - povedal igric rozhodne a podával rytierovi ruku na stávku. Podali si ruky a stanovili podmienky.
- Ak vyhráš, - povedal rytier, - urobím ťa svojím dedičom. Nemusíš sa túlať po svete; budeš si hradným pánom. Ak vyhrám ja, splníš, čo ti prikážem.
- Dobre, - pristával igric, - len to nesmie byť nad moje sily a nesmiem pritom Pudom škodiť. - Nikomu neuškodíme, - ubezpečoval rytier. - Len jedného veľkomožného trochu pošteklíme. Najstarší zbrojnoš preťal ruky; stávka platila ako prísaha.
Nato rytier vyjavil, že mal na mysli spišskú hradnú pannu Hedvigu.
Igric sa priznal, že na Spiš nerád chodí. Ale keď sa stavili, inšie mu neostávalo, len sa vybrať za pannou Hedvigou a získať jej priazeň.
- Ak si ju získaš, - dodal rytier, - budeš väčší pán ako ja teraz. Brezovický dáva s ňou polovičku rodinných majetkov a Brezovickovci patria medzi najbohatších pánov na Spiši! Len moje meno mu nespomínaj. Nenávidí ma. Pred rokmi bol na návšteve v Krakove, a ja som ho v turnaji vyhodil zo sedla. Nedávno mi z pomsty dokonca zabil syna.
- Odroň! - precedil igric pohŕdavo cez zuby.
- Verabože, odroň! Ale ja sa naňho nehnevám. Len jeho sestru ľutujem. On je na príčine, že je večne smutná. Dávno ju mal vydať; pytačov mala na každý prst sedem. Lenže on ich všetkých všakovak potajme odhováral, aby mu majetok zostal celý: A teraz myslí na bohatých pytačov pre svoju štvorročnú dcéru.
- Chudera panna Hedviga! -povedal igric úprimne. -Teraz sa už nedivím, že je ustavične smutná, neveselá.
- Aj ja ju ľutujem. Na krakovskom kniežacom dvore bola priateľkou mojej nebohej ženy. Už aj preto by som jej rád pomohol.
Igric pozrel naňho zadivený.
- Chcete jej pomáhať, a ja jej mám pomútiť hlavu?
- Tým, že ju na čas zbavíme starostí o maličkú. Na niekoľko dní si županovo decko vezmeme a namiesto výkupného budeme žiadať, aby župan vydal svoju sestru, povedzme za teba; vtedy už budeš mojím dedičom.
Igric súhlasil. Mal už len jednu podmienku: malej nijako neublížia.
- Akože by sme mohli?! -pozrel naňho rytier, akoby sa mrzel, že mu vôbec niečo také zišlo na um. Po tomto už bol igric celkom ochotný pustiť sa do hry.
Na Spišský hrad prišiel z poludňajšej strany. Pre istotu utrúsil hneď pri príchode, že bol v Tisovci, ba aj na Muráni, v Spišskom Štvrtku i na Skale útočišťa . . . Mal šťastie, že sa už vyše dvoch mesiacov nezastavil na hrade nijaký igric, nijaký zaujímavý hosť. Župan i panna Hedviga prijali ho teda s otvorenou náručou.
A hneď v prvý večer im ulahodil na strunu.
Pre hradného pána rozprával rozprávku o grófovi - županovi, ktorý spravoval svoju župu tak, že sa do nej hrnuli nielen poddaní, ale aj zemania prosili kráľa, aby im tam vydelil zo svojej zeme hoci o polovicu menší kus, ako mali na dovtedajšom mieste. Kráľ bol už staručký, nemal potomkov a život sa mu chýlil ku koncu. Keď umrel, grófi a zemania posadili na jeho trón župana - dobrodincu. Potom bola šťastná nielen jeho župa, ale celá krajina .
A na rozprávku nadpriadol priamo pochvalu: všade, kadiaľ len šiel, na Muráni, v Jelšave, na Krásnej Hôrke i v Betliari, v Betlanovciach i v Markušovciach, veľkomožné panstvo i drobní slobodní Ľudia hovorili o Spiši a, pravdaže, o jeho županovi s tým najväčším obdivom a úctou.
Pre hradnú pannu Hedvigu vymyslel rozprávku o maličkej princezničke a o strige, ktorá prinútila sudičky, že zmenili životný osud princezničkinej mamičky a dali jej skoro umrieť. Striga chcela, aby si kráľ zobral za ženu jej dcéru. Keď bol v horách na poľovačke, premenila sa na páža a namiesto vína naliala mu do pohára odvar z láskavca a ostatných byliniek, ktoré človeka nútia ľúbiť toho, koho mu prikáže striga. Už-už niesol pohár k ústam, vtom ktosi skríkol, že nad kráľom visí na strome had. Kráľ sa naľakal a nápoj rozlial. Lenže striga neprestala vymýšľať. A ktovie, ako by sa to bolo s kráľom a jeho dcérkou skončilo, keby sa kráľovi nebola vrátila sestra, ktorej umrel muž; viac sa už nechcela vydať. Pretože nemala vlastné deti, ujala sa malej princeznej ako vlastnej. Bola nielen dobrá a milá, ale mala aj tajnú moc, ktorou marila strige jej zámery. Napokon sa zlostná striga i jej dcéra rozliali na kolomaž. Princezná rástla a pevnela. Keď jej prišli roky, že bola súca na vydaj, začali prichádzať na kráľovský hrad princovia z okolitých krajín, ale ona ani počuť o vydaji. Keď sa vraj kvôli nej ani otec druhý raz neoženil, ani teta nevydala, nevydá sa ani ona. A tu prišiel do kráľovstva igric s ošumelou lutnou. Ľudia sa mu smiali a kráľ, keď ho zočil, kázal, aby ho vyhnali z kráľovského zámku. Igric -rytier nepovedal ani slovo, len strhol z pleca lutnu a udrel na strunu. Spieval a hral, hral a spieval, a nik sa ho netýkal. A čoskoro zabudol aj kráľ na svoj príkaz, lebo tóny, čo vyludzovali igricove prsty zo strún, stekali ako voňavá horská riava, zneli ako jej šum premiešaný spevom rozradosteného vtáctva a presvietený hrejivým jarným slnkom. "Máš zázračnú lutnu," povedal krát. "Máš zázračné prsty," pochvaľovala kráľova sestra. "Máš srdce plné lásky," myslela si princezná. A rytier to skoro zbadal v jej očiach. Čoskoro sa po celom kráľovstve rozchýrilo, že princezná sa zaľúbila do igrica a igric do nej. Všetci im žičili. Keď už aj kráľ súhlasil so sobášom, tu igric povie, že musí domov, do svojej krajiny. Vraj sa dozvedel, že mu ochorel otec. A to len chcel vedieť, či ho princezná naozaj ľúbi, či sa bude mrzieť, keď bude odchádzať. "Pôjdem s tebou aj na kraj sveta," povedala úprimne. A šla. A tu v susednom kráľovskom meste ľudia igrica úctivo zdravia, pred kráľovským palácom, ba i v samom paláci mu stráž zďaleka uvoľňuje cestu. Idú pred samého kráľa. A kráľ otvára náruč a objíma si - syna. A potom aj princeznú, nevestu. A bola svadba nad všetky dovtedajšie svadby. A všetci boli šťastní, veľmi šťastní . . .

Obrazek


Hneď touto prvou rozprávkou si Judského igric získal srdce panny Hedvigy i županovu náklonnosť. Ostatní igrici začínali obyčajne tými najstrašnejšími, najneslýchanejšími rozprávkami o vojnách, o zbojníkoch, o bosorkách, strašidlách a drakoch. Husia koža naskakovala ľudom, keď ich počúvali.
Na druhý deň v podvečer rozprával igric panne Hedvige i županovi rozprávku o tom, ako skromný rytier vyslobodil z dračej jaskyne zlatovlasú princeznú. Jej nešťastný otec vyhlásil, že ju dá za ženu tomu, kto ju oslobodí, a dá s ňou aj polovicu kráľovstva. Chudobný rytier netúžil po kráľovskom tróne, nemyslel ani na to, že by dostal princeznú za ženu. Chcel len pomôcť nešťastnému človeku. Všetci ostatní rytieri i kráľoviči zastavili sa najprv na kráľovskom dvore. Dali sa predviesť pred kráľa i uhostiť. Nejeden si aj zbroj vymenil za lepšiu. On šiel rovno k dračej jaskyni. A možno by bol šiel na draka so starou kopijou i starým mečom, čo mu zostal po predkoch, keby sa mu do cesty nebola priplietla starenka v chudobnej odedzi, s nôškou raždia na chrbte. "Joj, syn môj, kamže ty takto?" prihovorila sa mu. Dobre vedela, kam ide. Bola to sudička, ktorá mu stála pri posteli, keď sa narodil, a dala mu vtedy do vienka hrdinstvo i statočný život. "Nože odhoď kopiju i meč. Dám ti inú, lepšiu zbraň." A odkiaľ vzala, odkiaľ nie, len mu zrazu podáva lutnu; starú ošúchanú, z hodvábneho povrazca trčia rozodraté nitky. "Chod a hraj!" Zašiel teda rytier pred dračiu dieru,
sadol na kameň a hral. Spieval a hral. Ani sa nenazdal a v otvore jaskyne sa ukázala dračia hlava, potom druhá, nakoniec aj tretia. A div divúci, ani z jednej papule nešľahajú plamene, nehrozia ostré zubiská. Drak nereve; je tichý, pokorný, akoby ani drakom nebol. Z očí mu stekajú slzy. Dlho trvá, kým sa zmôže na slovo. "Odíď!" prosí. "Od tvojej hry a tvojho spevu mi mäkne srdce." Ale rytier nedbá na jeho prosby . Drak po chvíli sľubuje: "Odíď, a bohato sa ti odmením." Lenže rytier netúži po bohatstve. " Žiadaj si, čo len chceš," privráva sa drak po tretí raz. "Priveď mi princeznú," vraví rytier rozkazovačne. "Neskoro si prišiel. Žiadaj si dačo iné," odpovedá drak. Rytier pohodí hlavou a hrá. Drak opakuje svoje slová, a rytier hrá ďalej. Drak už nevie vydržať. Vtiahne sa do jaskyne. O chvíľu sa v otvore jaskyne zjaví princezná Zlatovláska. Hoci už niekoľko dní nebola na dennom svetle, pochudla i pobledla, keď sa však ukázala, zôkol-vôkol sa všetko ožiarilo, akoby bolo vyšlo druhé slnce. Rytier neprestal hrať, len kývol na princeznú, aby prišla k nemu. "Ideme k tvojmu otcovi," povedal jej, keď bola pri ňom. "Neber mi ju!" zreval drak. Vrátila sa mu dračia zlosť, srdce mu znova stvrdlo a z troch papúľ vyšľahli plamene. "Zachráň sa, dobrý človek," povedala princezná rytierovi. "Mne už nik nepomôže, a teba je škoda." Ale rytier akoby ani nebol počul. Postavil ju pred seba, napravil dolu chodníkom a kázal ísť. A išiel aj on . . . a hral . . . a hral . . . Bezmocný drak ešte dobrú chvíľu poletoval nad nimi, ale neopovážil sa siahnuť na nich. Hlas starej lutny a spev obetavého človeka mali väčšiu silu ako jeho zlosť. Keď videl svoju bezmocnosť, zahatal im cestu povylamovanými stromami. Ale to už bolo posledné, na čo sa zmohol. Od tých čias nebolo o ňom chyrovať ani to najmenšie . . .
- Doteraz som ani jedného igrica nepočúvala tak rada ako teba, - povedala panna Hedviga, keď štvrtý alebo piaty deň osamela s igricom.
- Ani ja som nemal česť hrať a spievať takej ušľachtilej a múdrej panne, - poponáhľal sa igric s poklonou.
- Nič si nenamýšľaj pre to, čo ti teraz poviem, - pokračovala panna Hedviga; - ale pri tvojom rozprávaní mi niekoľko ráz prelietlo hlavou, či sa aj ty pred nami neprekrývaš, či aj ty nie si v skutočnosti vznešeným rytierom.
- Všeličo sa stáva, - povedal igric vyhýbavo. - Tak si rytier, alebo nie si? - nástojila.
- Poznám sa takmer so všetkými rytiermi na uhorskom kráľovskom dvore i na dvore krakovského kniežaťa.
- Tak si, a či nie si?! - zvýšila hlas.
- Radšej viďte vo mne, vaša veľkomožnosť, obyčajného igrica, ktorý má jedinú túžbu: rozveseliť vás, pripraviť vám niekoľko šťastných chvíľ. Obdivujem vašu vznešenú nevšednú obetavosť, s ktorou sa staráte o svoju malú neter. Celkom zabúdate na seba, na svoje šťastie.
Panna Hedviga viacej nenaliehala. Bola úplne presvedčená, že nie je igricom. Je to rytier, ktorý kdesi o nej počul a prišiel sa na ňu pozrieť!
Priam v tých dňoch županské povinnosti odvolali grófa Brezovického niekoľko ráz do rôznych hradov a hrádkov na Spiši. A musel sa zamiešať do viacerých sporov o chotárne vlastníctvo v Kežmarku, Levoči, v Bijacovciach i v Sobote.
Igric sa počas jeho neprítomnosti vrtel predovšetkým okolo panny Hedvigy. A ona okolo neho. Aby si ho celkom pripútala, poprosila ho, aby ju učil hrať na lutne. Keď odíde a ona zostane sama, hra na lutne jej spríjemní dlhú samotu.
V jej prosbe vytušil ďalšiu príležitosť popliesť jej hlavu.
- Nebudete to potrebovať, vaša veľkomožnosť, - nadhodil presvedčivo. - Keď udivený hľadím na vašu nevšednú krásu, celkom zreteľne vidím na Spiši sobáš, aký tu ešte nebol.
- Prosím ťa, - odbila ho očistom, - roky sa tu nik súci neukázal, a naraz by prišiel? Kto?
- Ktosi, kto už roky počúva o vás, no doteraz ho vážne povinnosti zdržiavali ďaleko od Spiša. Som presvedčený, že vás naisto čoskoro milo prekvapí.
Zapáčila sa jej hra, dobre jej padla, no keď už chcela vysloviť ďalšiu otázku, v poslednej chvíli si povedala, že keď sa on hrá na skrývačku, bude sa aj ona. Utíchla, no utíchol aj on.
Prehovorili len struny jeho lutny pod dotykom jej prstov. A prvé podarené tóny, ktoré z nich vylúdila, získali si ju natoľko, že pre ne zabúdala nielen na kuchyňu a hospodárstvo, ale aj na Ľubku.

Čoraz častejšie ju zatvárala do izby. Vynachádzala všakové zámienky, aby ju prinútila spať. Keď ju predtým počula čo len zjajknúť, od roboty odskočila a bežala k nej. Teraz celé hodiny vysedávala vo veľkej sieni hradného paláca a hrala. Hrala a spievala.
Keď si župan splnil povinnosti, vybral sa na poľovačku do poludňajších hôr. Na cestách sa bol dozvedel, že mu stade vysoká zver uniká na druhú stranu Hornádu, akoby mala porobené.
Volal aj igrica, a ten prejavil veľkú radosť. Vraj si rád zapoľuje. Dva razy už bol na poľovačke so samým kráľovským veličenstvom. Župan mu pomáhal vybrať najlepší luk, najľahší tulec a najštíhlejšie šípy. Ba aj poľovnícky nôž mu daroval.
Lenže ráno sa igric akosi neukazoval. Už bolo všetko na hradnom dvore, a o ňom ani slychu. Tri razy posielali za ním, kým sa dotiahol. A musel sa naozaj vliecť: pravú nohu mal spuchnutú ako gajdy. Spuchnutú a celú belasú. Vraj večer akosi zle stúpil na schody a spadol.
Nechali ho doma a dali do opatery hradnej zelinkárke. ~
Horkýže ten potreboval opateru! Veď si to náročky zmajstroval. Nohu si najprv dlho nechal ovisnutú, aby mu opuchla, potom si ju zase tuho zviazal, aby krv neprúdila. A figľoval s ňou, kým nebola belasá ako divé hrozno a zdutá ako kapec.
- Aké je to len v živote čudné! - zvolala panna Hedviga. - Vaše nešťastie je mojím šťastím. Celé dni vás budem mať len pre seba.
Skoro popoludní vzala panna Hedviga lutnu a vyšla spolu s igricom na hradby. Modrá obloha, slnce a lahodný vetrík dopĺňali príjemnú náladu.
Ľubka chvíľu popred nich pobehovala, chvíľu načúvala, potom sa začala nudiť. Ustavične domŕza-la, aby šli tavon, do ďalekých hôr, kam šiel otecko. Panna Hedviga ju najprv nebrala na vedomie, potom ju čoraz zlostnejšie okríkala. Napokon ju chmatla za ruku a zaviedla do izbice. Zatvorila na kľúč a vrátila sa na hradby.
Vonku sa celá oddala hre a spevu. Zabudla nielen na Ľubku, ale aj na povinnosť dozrieť na služobníctvo.
A služobníctvu to prišlo veľmi vhod. Kedykoľvek sa panstvo na dlhšie vzdialilo, vždy si pohovelo. Tentoraz sa striasli povinnej ostražitosti aj zbrojnoši. V hradných pivniciach objavili menší sud vína, ktorý, ako sa im zdalo, nik nemal na zreteli. A bolo dosť aj údeného mäsa, lebo poľovní hostia ho akosi málo pojedli. A tak jedlo a pilo, spievalo, ba aj tancovalo všetko, čo zostalo na hrade. Aby im bolo veselšie, z blízkych poddanských Hodkoviec prizvali si gajdoša.
Ich hlasy vše zašemotili okolo uší hradnej panny, ale nedráždili ju. Keď sa sama oddávala prívalom šťastných citov, dožičila ich aj druhým. Na svoje oči videla schádzať z donjonu zbrojnoša, ktorý mal jednostaj pozorovať okolie hradu, a neoslovila ho, nevyčítala mu. Akosi bola sama rada, že nie je doma kastelán, že si všetci môžu povoliť, pohovieť.
Napokon sa vytratili bedlivé oči aj z okienca strážnej veže nad hlavnou bránou. Zbrojnoš sa ešte poobzeral, či sa azda nejaká návšteva neškriabe hore hradným kopcom, a odišiel aj on. Aspoň si vraj mäsa zahryzne a vína upije.
Pred hradnou bránou ostal len starý hradný kolár Matúš. Ten už roky nevzal do úst kvapku vína, piva alebo medoviny. Bolo ho pred rokmi zopár ráz tuho gniavilo; nuž zavolali k nemu babku - zelin-kárku. Vyliečila ho, ale jej odporné odvary mu poprevracali črevá i žalúdok naruby. Po nich mu už ani pijatika nechutila. Od tých čias iba pod hradnou bránou vysedával.
Zbrojnoš sa zastavil pri ňom.
- Strýco Matúš, nože trochu pomerkujte! Hneď sa vrátim.
- Ja, pomerkovať? -pozrel prekvapený starký. -Pomerkujem, čože by som nie? Nebudem tu prvý raz.
Stráži teda starý Matúš, stráži, lenže čo nastráži, keď mu už naozaj ani oči, ani uši neslúžia a nohy tŕpnu pri každom kroku. Sedí teda na drevenej lavici, a pretože je sám, bez starkej, ktorá stále čosi šemotí, prichodia naňho driemoty.
A brána len tak privretá ako v čas pokoja.
Sedí teda starý Matúš a podriemkava. Uspáva ho sladké vedomie, že ešte nie je tak celkom na zahodenie.
V tej chvíli sa priblížili k nemu nezvyčajne opatrné kroky. Nestačil ani zavrávorať, len odkväcol ako podťatý. Lebo sa k nemu prikradli Judského zbojníci. Bolo ich okolo hradu ako myší.
Dvaja prišli pod hrad takmer v tom istom čase ako igric. Denne striehli z úkrytu na dohovorené znaky a znamenia. A tak sa Judský zavčasu dozvedel o tom, kedy sa na Spiši chystá veľká poľovačka.
Keď ohlušili starého Matúša, poľahky vošli dnu. Aj malú Ľubku rýchlo našli. Zapchali jej ústa a vyniesli ju z hradu. Na nikoho nikde nenatrafili, nikde nikoho nevideli, boli teda presvedčení, že nikomu ani na um nezíde viniť Judského.
A jednako bol svedok: žena starého Matúša. Zazrela ich cez oblok čeľadinca, keď práve odnášali maličkú. Ponáhľala sa von, no kým sa vymotkala na dvor, už ich nebolo. Začala volať o ratu, ale jej slabý hlas sa nedostal cez hlučnú vravu zbrojnošom do uší. Kým konečne pochopili, čo sa stalo, a vybehli z hradnej brány, po zbojníkoch už nebolo ani slychu. Pohltila ich a prekryla horička pod hradom.
Zbrojnoši zaraz vytriezveli. Hneď vedeli, že bude veľmi, veľmi zle: na únos malej Ľubky isto-iste doplatia aj životom. Rozbehli sa teda k hôrke. Radi by bežali ako inokedy, lenže vínom oťažené nohy neslúžia. Narážajú, potkýnajú sa o kamene, ktoré inokedy ľahko obchádzajú. Zbrojnoši strácajú rovnováhu, padajú. Po čase sa vracali zahanbení, zronení.
- Nerobíme dobre, keď sa vraciame, - povie jeden.
- Verabože, nie, - nadviaže druhý, no hneď dodáva: - Lenže, čo si počneš? - Radšej by sme mali utekať svetom.
Rada nie je zlá. Preletí vyľakanými mysľami ako ľahunký, osviežujúci horský vetrík. Zablikoce ako svetielko po nekonečnom blúdení v pustých horách. Naozaj, čo sa plašiť? Ak sa hneď dajú v nohy na polnočnú alebo západnú stranu, o deň; dva sú už slobodnými ľuďmi; župan nebude mať moc siahnuť na nich.
- Lenže kaša, ktorú sme si navarili, - povedal jeden zo starších, - bude sa nám naveky lepiť na päty. Čoskoro sa po celom kráľovstve rozchýri, že zbojníci uniesli nášmu županovi jediné dieťa. Kamkoľvek sa utiahneš a dôjde ta zvesť o nešťastí nášho veľkomožného, začnú ťa podozrievať. Možno sa ťa otvorene spýtajú, možno budú len čudne zazerať, no tebe aj tak bude horieť zem pod nohami. Aby si zase utekal!
Vidina ustavičnej štvanice zdala sa im horšou ako trest doma. Napokon, spoločný trest sa akosi ľahšie znáša. A čo ak sa ešte pošťastí únoscov dohoniť? Iste patria Judskému. Jediný Judský prisahal veľkomožnému pomstu. Načo teda strácať hlavu?
Konečne, nie sú sami. Panna Hedviga je rovnako vinovatá ako oni. A panna Hedviga si naozaj uvedomovala svoju strašnú chybu.
V prvej chvíli, keď jej jedna zo slúžok oznámila, čo sa stalo, neverila jej. Akosi jej ťažko prišlo lúčiť sa s tónmi, do ktorých vlievala svoju rozcitlivenú túžbu po princovi, čo si ju odvedie do slnečnej krajiny a posadí na trón vedľa seba. Pokrútila hlavou a znova udrela na struny.
Po chvíli sa jej to predsa len rozležalo v hlave.
Vbehla do izbice kde nechala malú, a zdúpnela. Izbica prázdna! Rozbehla sa po paláci, vyšla na dvor. Vykrikovala na Ľubku, vypytovala sa na ňu; ľudia krčia plecami. Tváre majú vystrašené; jedni vinovato, druhí ľútostivo. Ľutujú malú i ju.
Keď sa dozvie, že zbrojnoši sa pustili za únoscami, trochu sa jej uľaví. Dúfa, že sa im podarí dostihnúť ich. No len čo zazrie, že sa vracajú naprázdno, rozbedáka sa ako v súdny deň. Rukami zalamuje, za hlavu sa chytá, vlasy si trhá . . .
Zúfalá beznádej v mozgu kalí zrak. Čoskoro sa jej podlomia nohy. Sadne si na mramorový schod, kde večermi sedáva služobníctvo, a skrúti sa do hŕbky. Po chvíli zdvihne hlavu, pozrie po ľuďoch. Hľadá kohosi. - Igric! - povie akoby len pre seba. Opakuje to hlasnejšie a dôraznejšie, už ako príkaz. Keď ho nevidí, obracia sa na najbližšiu dievčinu a posiela ju za igricom:
- Nech zaraz príde sem! Bude mi vyhrávať a spievať o rytierovi, čo zachránil princeznú Zlatovlásku.
Lenže igric vtedy už dávno nebol na hrade. Keď videl, ako sa Judského zbojníci prikrádajú popod hradné múry, našiel si výhovorku a odbehol od panny Hedvigy. Kľúčom, ktorý bola položila na múr, odomkol izbu malej Ľubky a chvíľu sa s ňou hral. Keď ta nazrel prvý zbojník, dal mu ju. Z hradu však vybehol skôr ako posledný Judského človek.
Panna Hedviga veľmi skoro zabudla, že ho dala hľadať. Náhle sa vychytila a skočila do paláca. Znova vyvolávala Ľubkino meno. Zastala pri každých dverách, načúvala, zabúchala a náhlivo vtrhla dnu. Hoci boli všetky izby prázdne, lebo ani slúžky nemali v nich čo robiť, všade sa spýtala:
- Nie je tu malá Ľubka? Nevideli ste ju?
Všade jej odpovedalo iba ticho, a ona mu rozumela: Malej tu niet!
Napokon sa zastavila aj pred dverami izbice, kde ubytovali igrica. Zabúchala, chvíľu načúvala, potom vošla.
- Igric, kde si? - vypytovala sa hlasom, akoby hovorila s niekým, kto sa s ňou hrá na skrývačku. - Pod mi zahrať o rytierovi, čo zachránil princeznú Zlatovlásku pred trojhlavým drakom! Zaspievaš to aj mojim zbrojnošom, lebo sú hlúpi, nevedia, čo robiť . . . Neskrývaj sa! Už dávno viem, že si preoblečený slávny rytier.
Kým to celkom vypovedala, bola znova na dvore.
- Počkaj tu, - prikázala rytierovi - vidine. - Sám nič nezvládneš; drak ťa zožerie. Dám ti ľudí, čo pôjdu s tebou. Tých mu ponúkneš. - Potom zvýšila hlas a zakričala do dvora: - Všetci sem! Ľudia vidia, čo sa s ňou robí, aká je. Sú si istí, že nepovie nič múdre, ale je im paňou. Pomaly prichádzajú a stavajú sa opodiaľ.
- Už ste všetci? - obracia sa na nich. Nečaká odpoveď, pozrie bokom, kde si postavila vidinu - igri-ca, a spýta sa: - Bude ti to stačiť? Bude? Dobre teda, môžeš ísť. - A už prikazuje ľuďom: - Pôjdete tuto s jeho milosťou pánom rytierom. Nebojte sa, on je smelý rytier, brat svätého Juraja. Kde má koňa? - znepokojila sa nečakane. - Koňa mu dajte!
Ktorémusi zbrojnošovi svitne, že pomätených nemožno brať ani vážne, ale ani naľahko, lebo človek nikdy nevie, ako sa im to v hlave zvrtne, preto schovaný za iného skríkne:
- Kôň je už tu! Nech ráči vaša rytierska milosť!
Niektorí sa pohoršili, že znevažuje veľkomožnú hradnú pannu. Čo aj šalie, predsa len je nateraz najvyššou vrchnosťou. A preto sa náramne zadivili, keď sa láskavo uklonila bokom, kde mala svoju vidinu. Vystrela ruku; podávala ju na bozkanie. Znova so spokojným úsmevom jemne sklonila hlavu a pol kroka ustúpila. To svojmu rytierovi uvoľňovala cestu. Stála a hľadela za ním s takou presvedčivou pravdivosťou, že ľudia sa nevdojak rozstúpili, akoby aj oni ustupovali z cesty.
Zbrojnoš, čo bol prišiel na myšlienku nadviazať na jej samovravu, napodobnil krátke zaerdžanie koňa a zovretými dlaňami spôsobil dupot konských kopýt.
- Zbohom, môj slávny rytier! - zakričala hradná panna Hedviga.
Zvrtla sa a poponáhľala sa hore na hradby. Stade dlho kývala sprievodu, ktorý videla len ona sama...
Dvojica skutočných poslov, ktorí odchádzali z hradu do poludňajších hôr za jeho veľkomožnosťou pánom županom, bola už v tie časy kdesi pod Dreveníkom. Keď si chlapi spomenuli na Ľubku, súcit im prikazoval hnať kone s vetrom opreteky, len aby zbojník ďaleko nezašiel. Nielen dňa, aj cesty po kuse ubúdalo, a oni ešte naisto nevedeli, s akými slovami predstúpia pred svojho pána. Kým ho našli ďaleko v horách na tamtej strane Hornádu, bola už hlboká noc. Páni si priam líhali okolo vatry. Balili sa do kožuchov a do huní, nohami obrátení k ohňu.
Keď župan zočil svojich ľudí, ktorým prísne zakázal vzďaľovať sa z hradu, srdce mu zamrelo nedobrou predtuchou. Hlavou mu prelietli možnosti storakého nešťastia.
- A vy ste kde boli?! - spýtal sa prísne poslov; len čo vyrozumel, o čo ide. Ruka mu pohotovo siahla na rukoväť meča. - Ak sa malej čo len vlas skriví na hlave, všetkých vás dám na škripec natiahnuť, povešať alebo v kolese lámať.
Stáli s ovesenými hlavami. Najradšej by sa boli od hanby prepadli pod čiernu zem, toľko očí ich pohŕdavo odsudzovalo, toľkí si želali, aby župan ťal do nich ako do mrcha zeliny. Župan sa obrátil k hosťom:
- Páni bratia, prepáčte, že musím odísť.
- Ideme aj my, - povedali takmer jednohlasne a hneď jeden po druhom prikazovali služobníctvu, aby pripravilo kone na spiatočnú cestu.
Nik nešiel domov, všetci mierili na župný hrad.
Na hrade bolo božie dopustenie. Nikto nemyslel na spánok; ani len starý Matúš nezažmúril oko. Aj on sa cítil vinovatý. Panna Hedviga nemala chvíľu pokoja. Ustavične chodila po sieňach,
po nádvorí, po hradbách. Všade vyvolávala Ľubku a strašila ju, že bude zle, ak ju otec nenájde na lôžku. Keď sa však krátko pred polnocou nad horami rozžiaril mesiac, kdesi nahmatala lutnu, vyšla na hradby, zahľadela sa na mesiac a hrala. Pomýlená rozdvojená myseľ vyludzovala zo strún tóny, ktoré priam mučili vyplašené služobníctvo.
Keď župan začul sestru, ako brnká na lutne a spieva, nasrdil sa. Nevedel ešte, čo je s ňou. Nik mu to nepovedal. Báli sa zvestovať naraz dvoje veľkých nešťastí.
Keď potom videl, že sa so sestrou nedohovorí, beznádejne hodil rukou a súcitne dodal: ~ - Nech jej je boh milostivý!
Vzápätí si spomenul na igrica. Keď sa dozvedel, že ho niet v hrade, hneď vedel, akej líške sa dal prekabátiť. Kypiaca zlosť ešte viacej zbublala. Zaraz dal príkaz nasadať na kone. Čo nemalo kone, sadalo na vozy, aby sa ani pešiaci dlho nezdržali na cestách.
Župan rátal s tým, že Judský sa naisto spolieha na dva zvyšné dni poľovačky, teda prvé dva dni nebude taký ostražitý ako neskôr. Celkom iste bude oslavovať svoje veľké víťazstvo. A tak ak sa poponáhľa, môže ho rovnako prekvapiť, ako on prekvapil Spiš.
A Judský naozaj oslavoval. Z pivníc dal vytiahnuť nazbíjané sudy vína. Ľubku zveril hundravej, priečnej starige, hradnej zelinárke, ktorá mala vodnaté, spuchnuté nohy a takmer nevychádzala zo svojej kutice. A pretože nevychádzala ona, ani dieťa nesmelo von.
Sotva na druhý deň sprísnil stráže, už okolo obeda mu chlapi z kopcov na spišskej strane Dunajca dali vedieť, že župan Brezovický prichádza s veľkým vojskom.
- Čím väčšie vojsko, - uškrnul sa vystatovačne, - tým väčšmi sa poníži. Nebojím sa ho. Nepostavil sa mu do cesty pri Dunajci, A boli tam miesta, kde mu mohol značne preriediť vojsko. Nechal ho prísť až pod samý hrad. A čakal ho na hradbách, sebavedome istý, že župan musí pred , ním skloniť šiju, pokoriť sa hlboko, hlbšie, ako sa korí posledný poddaný.
Len čo sa županovo vojsko nedočkavo rozložilo na úpätí hradného vrchu, župan, chcejúc vec riešiť zmierlivo, podišiel, aby oslovil Judského. Rytier ho však predbehol v slove:
- Teda prišiel si, župan Brezovický?! Prišiel?
- Prišiel som si po dcéru, - odpovedal župan pokojne.
- Nie po dcéru, po pomstu, čo som ti prisahal tam v horách. Prvá je pomsta. Najprv sa pokor predo mnou! Kľakni na holú zem!
Zaťažko prichodilo hrdému spišskému grófovi spĺňať pochabé príkazy zločinného rytiera - zbojníka. Zem pod nohami tvrdá, štrkovitá, kamene s ostrými, neobrúsenými hranami. Ale že mu išlo o dieťa, nehľadal vhodnejšie miesto. Kľakol, kde stál.
- Počuj, špina, pobozkaj tú zaprášenú zem, lebo nie si hoden bozkať mi statočnú ruku! Priečilo sa to županovi, krv v ňom vrela, ale kvôli Ľubke prijal aj toto pokorenie.
- Ešte raz! - zaznelo zhora.
- Nech sa už vaša županská milosť nedá pokorovať! - prihovoril sa županovi pán Lipovského hradu. - Rozkážte, a rozváľame tento lotrovský pelech. Dosť nás je.
- Nie, vaša veľkomožnosť, - odmietol župan rozhodne. - Pokým má dieťa v rukách, podvolím sa jeho diktátu. Potom budem diktovať ja! Tvrdšie, neúprosnejšie, -vyslovoval pomaly, ale rozhodne, skladajúc sa, aby sa znova perami dotkol zeme.
Vstal, vyrovnal sa a pozrel hore, skade znel rehot Judského i jeho spoločníkov, a zakričal:
- Tri razy si ma pokoril, rytier Judský, tri razy som si vykupoval svoju dcérku. Ak máš v sebe čo len kvapku rytierskej statočnosti, dodrž sľub, ktorý si dal, keď ťa pasovali za rytiera. Vráť mi Ľubku!
- Vrátim, oj, vrátim, - povedal rytier pokojne, akoby sa už naozaj bol nasýtil županovho poníženia.
Zohol sa k ľuďom, čo stáli za ním. O chvíľu sa obrátil k županovi. Na ľavej ruke držal Ľubku. Dieťa vystrašené priepastnou hĺbkou vystieralo k nemu útle rúčky, ale on ich surovo odbíjal. - Keď nemám syna, - vykríkol ako bez rozumu, - ani ty nebudeš mať dcéru!
Župan zmeravel. Všetci zmeraveli nad neslýchaným činom zločinného rytiera. Keď sa spamätali, podbehli pod skaly, aj ruky vystrel. A vystierali ich, pokým nezbadali, že to, čo letí dolu, narážajúc tvrdo na skaliská hradného brala, nie je dieťa, ale - muž.
Judský!
Ani nevykríkol, keď sa rozpleštil na štrkovitú zem. V mŕtvych očiach mal ešte úžas z nečakaného obratu.
A na hradbách stojí igric s dievčatkom na rukách.
- Pošlite si, vaša milosť, - oslovuje župana, - troch ľudí po Ľubku. A županovým ľuďom povedal:
- Veľmi ma mrzí, že som ľahkomyseľne sadol na lep tomuto zločincovi. Súhlasil som s únosom malej,' aj som ho pripravoval. Veril som, že Judský chce s jeho županskou milosťou len zažartovať. Viem, nebolo to čestné, keď som chcel Judskému takto pomôcť k peniazom. Keď som videl, že naozaj nemá ani kúska srdca, sám som sa s ním porátal.
Keď si župan Brezovický privinul Ľubku k sebe a zacítil na šiji jej útle rúčky, slzy mu vypadli z očí. Uvedomil si, že život bez nej by nebol celým životom. Bez nej by žil ako vetrami dokmásaný smrek na večne zamrznutých horských končiaroch.
- Domov! - povedal svojim ľudom.
Medzitým doma na Spišskom hrade panna Hedviga chvíľami tŕpla, ako sa brat vráti: či prinesie malú živú a či mŕtvu. Nejde jej o bratove výčitky ani o jeho hnev. Akosi sa ani trestu neľaká. Zniesla by akékoľvek muky, len keby tým Ľubku zachránila. Keby ju Ľubka ešte aspoň raz objala okolo krku, pritisla si líčko na jej líce a šťastným svitom detských očiek dala vedieť, že sa už na ňu nehnevá.
Stokrát prosí malú o odpustenie. Priznáva sa, že podľahla zvodným slovám igrica. Rozpráva sa s ňou nahlas, počuje jej odpovede. Chvíľami s ňou súhlasí, berie vinu na seba, chvíľami sa urputne bráni. Bráni si nárok na vlastné šťastie. Lež presila viny čoskoro víťazí nad nárokom. Vtedy sa panna Hedviga zúfalo rozplače, na zem kľaká, ruky spína, prosí Ľubku, aby sama vyriekla nad ňou ortieľ.
Čím túžobnejšie čaká, tým častejšie a na dlhšie zabúda, že malú uniesli. Znova a znova ju hľadá a vyvoláva po celom hrade. Služobníctvo jej zmätene ustupuje z cesty.
- Oblečte sa do sviatočného! - prikazuje ľuďom v podvečer tretieho dňa po bratovom odchode. - Mladú nevestu i ženícha - kráľoviča treba pekne privítať.
Ľudia počúvajú, aj prikývnu, ale neobliekajú sa. Už sú si naistom, že panna Hedviga vidí iba to, čo jej predkladá zmätená myseľ.
A panna Hedviga naozaj viacej nenalieha. Sama sa však utiahne do svojej izby a oblečie sa do bieleho. Potom vyjde na hradby. Sto ráz vyjde, sto ráz zíde, a znova sa vracia. Skaleným zrakom nedočkavo prebehne po ceste, čo sa hadí z doliny k hradnej bráne, prelietne i po úbočí hradného vŕšku . . .
- Už idú! Už idú! - rozkričí sa tretí deň neskoro popoludní.
Zatlieska rukami ako malé, rozradostené dieťa a rozosmeje sa: nepríjemne, chladno, nútene, ako sa nikdy nesmiala. Smiech sa čoskoro mení na plač. Ale ani plač nie je ozajstný, ľudsky teplý, ľútostivý. Je to skôr skuvíňanie smrteľne zraneného zvieraťa.
Ľudia vyjdú na hradby i pred hradnú bránu.
Z doliny naozaj vystupuje sprievod hradného pána. Po iné časy, keď sa blíži k domovu, kone aj po tej najúnavnejšej ceste ešte nájdu v sebe silu aspoň sa rezko poponáhľať. Tentoraz však idú akosi nevládne. Alebo vari smutno! Aj zbrojnoši sa inokedy už zďaleka ohlasujú veselým spevom alebo pokrikmi. Tentoraz sú ticho. Prečo? Skúsené oči hradnej stráže skoro rozpoznajú hradného pána. A rozoznávajú a dieťa, ktoré má pred sebou; malú Ľubku. Jej rúcho, jej vlásky . . . A zrazu sa im zdá, že chápu kvótu sprievodu: hlávka malej Ľubky bezvládne leží na otcovom ramene. Na hrade všetko zmiera ľútosťou i strachom.
Nevedia, že Ľubka spí. Cesta ju unavila a župan zakázal budiť ju spevom alebo krikom. A keď šiel on pomaly, aj ostatní páni zdržali kone.
Doma, v hradnej bráne sa Ľubka zobudila a usmiala. Ľuďom padli kamene zo srdca. Len jednej neodpadol, len jedna ju nevíta: vlastná teta, panna Hedviga. Márne ju vyvolávajú, márne ju hľadajú po celom hrade, po nádvoriach i po pivniciach. Niet po nej ani chýru ani slychu. Našli ju mŕtvu pod hradnými skaliskami; rovno pod miestom, kde sedela, hrala a spievala, keď jej uniesli Ľubku. Hradný pán, ktorý potrestal všetkých, čo boli na hrade počas únosu, a neplnili si povinnosť, nedovolil pochovať ju v hradnej kaplnke. Hrob jej vykopali ďaleko v lese a dali naň len obyčajný drevený kríž. Aj ten bez mena. Lež hrob neostal zabudnutý. Hradná panna Hedviga, ktorá mala Ľubku naozaj rada, dodnes vraj chodí pred západom slnka v bielom po hradnom vŕšku, po nádvoriach s rozpustenými vlasmi a lutnou na boku a hľadá malú Ľubku.
A keď sa slnko dotkne hôr, stúpi mimo hradieb; vtedy padá a stráca sa . .

 

 

   

 




 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Dlhé...

(Nope, 2. 5. 2016 16:42)

...a dosť neprehľadné... Mohli dať svetlejšie pozadie a napísať to trochu prehľadnejšie. :( Inak v po ho...:)

Zaujimavé

(Kristína, 12. 8. 2013 15:16)

Zaujimaví text