Jdi na obsah Jdi na menu
 


16. 3. 2018

Tri, dva, jeden...

Je to príbeh. O ľuďoch, o vzťahoch a zodpovednosti. O tom, čo je mladý človek schopný spraviť, aby dosiahol na svoje hviezdy. Motív hviezd v tomto prípade vôbec nie je náhodný. Vo fyzickom svete predstavujú zdroj života, svetla a tepla. Dotknúť sa hviezd je nemožné. Priblížiť sa ale aj vzdialiť sa od nich je fatálne. Nikdy neprestávajú fascinovať a človek k nim vzhliada. V metaforickom význame môžeme rovnako hovoriť o ideáloch. Hovorí sa, že ideál je preto ideálom, lebo sa nedá dosiahnuť. Mohli by sme sa opýtať: Tak prečo sa snažiť a prečo o tom vôbec písať, čítať? Lebo vzhliadanie k hviezdam, k ideálom sa stalo ľudskou podstatou, zdrojom života, svetla a tepla. Ťažko povedať, či táto pohnútka bola v nás od prvopočiatku. Hoci, už biblický Adam a jeho družka Eva si brali zo stromu poznania, aby sa priblížili Bohu. Človek akosi nikdy nie je spokojný s tým, čo má, čím je. Chce mať niečo viac, chce byť niečo viac. A tu vždy začína problém.

Písal sa rok 2012. Teda písal sa ešte pár minút pred polnocou.  Pre potreby príbehu si nevymýšľam, naozaj to všetko začalo na Silvestra. Ako všetci dospelí občania sveta sedeli tri páry a pár jednotlivcov v malej skušobni a pripravovali sa osláviť Nový rok. Pripravovali sa veľmi poctivo, lebo pred polnocou už nebol nik triezvy.

Skúšobňa bola malá, ale určite nie útulná. To nebolo jej účelom. Poskytovala však priestor na oddávanie sa „bezbrehej nerestnosti“. Socialistické gauče a stoly boli zapratané alkoholom, trochou jedla a popolníkmi. Spoločnosť roztrúsená na menšie skupinky sa bavila výborne. Na sedačke pod oknom sedeli Rómeo s Luciou a bavili sa s Paľom a Lízou. Rómeo a Lucia boli spolu takmer rok. On vášnivý letec, ona čerstvá absolventka gymnázia. Paľo, bubeník a barman, trávil Silvestra bez priateľky. Všetkým to bolo divné, pretože boli spolu už 5 rokov, ale nik sa nepýtal. Líza sa do spoločnosti takpovediac priplietla, pretože nemala s kým tráviť tento sviatok a s Paľom boli dobrí priatelia. Len priatelia. Na vedľajšom gauči sedela Monika a Martin v družnom rozhovore s Ester a Zolom. Obaja chalani boli gitaristi a dievčatá najlepšie priateľky. Často chodili na dvojité rande a napĺňali tak predstavu spriaznených dvojíc. Naoko. Ďalej tu bol najstarší člen partie, Jano. Zatiaľ sám, čo sa malo čoskoro zmeniť. Jano viedol debatu s Benjamínom a Zitou. Takto to vyzeralo pár minút pred tým, ako si všetci začali priať do nového roka všetko dobré netušiac, že to robia zbytočne.

Líza prechádzala miestnosťou, cítila sa akoby mala hlavu v bubline, zvuky a obrazy boli zvláštne vzdialené, chvíľu spomalené, chvíľu šlo všetko rýchlo, akoby bol niekto spustil rýchle pretáčanie. Mala namierené na WC a v tom zvláštnom zornom poli sa snažila vyhýbať prekážkam. Tu jej padol pohľad na Zola, ktorý si obzeral Luciu, tam sa na ňu Benjamín placho usmial. Vo dverách sa obzrela, Paľo čosi nervózne ťukal do mobilu, Jano už zase nalieval ďalšie kolo a držal okolo pása o takmer 15 rokov mladšiu Zitu. Vytackala sa na chodbu a len matná spomienka ju viedla ku dverám, za ktorými sa nesvietilo. Ani sa nemohlo, budova bola stará, schátraná, majiteľ - príležitostný privatizér - sa o ňu sotva staral. Spoza dverí počula ženský hlas a jasne počula Moniku ako čosi šepce do mobilu, chichúňa sa a chvíľu mlčí. Šepot, chichot, mlčanie, šepot, chichot, mlčanie. Líza otvorila dvere uprostred chichotu: „Sorry, čo tu nefunguje svetlo?“

„Nefunguje, WC je tu. Ani toaletný radšej nehľadaj,“ odvetila Monika stroho. Líza vedela, že mnohým ľuďom v tejto spoločnosti je tŕňom v oku. Z mnohých príčin. Ale teraz sa potrebovala vyčurať a Monika ju pramálo zaujímala. Vyhrabala zo zadného vrecka papierovú vreckovku, ešte poslednýkrát poslúžila. V matnom svetle z chodby nahmatala umývadlo, pozrela sa do zrkadla, ktoré tam nebolo, natiahla ruku za mydlom, ktoré zrejme nasledovalo zrkadlo kdesi preč. Vydýchla nahlas, aspoň že voda tečie. Studená. Cestou späť sa tackala akosi viac, akoby jej alkohol udrel do hlavy silnejšie. Bola to chvíľka pred polnocou, ľudia, oči, ruky sa vrátili na svoje miesto pri stole.

Tri, dva, jeden...

Po hlučnom výbuchu radosti a prianí sa Líza nahla k Paľovi: „Musím ti niečo povedať. Rozišla som sa s Marošom.“ Paľo v narastajúcom hluku otvoril oči aj ústa dokorán, ale na debatu teraz nebol čas, len prikývol a poprial jej všetko dobré do nového roka. Mysle im zastierala opona, telá konali ako automaty. Nedokonalí autopiloti, ktorí zvládali tváriť sa, že rozprávajú, ale nevedeli, čo hovoria. Vedeli sa pohybovať, no nevedeli, kam idú. Ku hviezdam? To sotva. Šli do baru, kde sa nakoniec aj tak stretnú všetci.

Je to príbeh o ľuďoch, o vzťahoch a o zodpovednosti, ktorú na seba nik nechce prevziať. Ale teraz je čas na oslavy.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář