Jdi na obsah Jdi na menu
 


Svetová klasicistická a osvietenská literatúra

22. 12. 2009

KLASICISTICÁ A OSVIETENSKÁ LITERATÚRA (17. stroročie – 18. storočie)


Klasicizmus

 Lat. classicus – dokonalý, vzorový, dlhotrvajúci

 Dlhé obdobie nekonečných vojen a povstaní sa blíži k svojmu koncu. Rovnako sa však začína koniec feudálnych vzťahov založených na pôde a na vzájomnom vzťahu pána a vazala. Čoraz významnejšie postavenie (ekonomické, ale ja politické) nadobúda meštianstvo, alebo inak buržoázia. Začína sa rozvíjať priemyselné podnikanie – výroba, ktorý predpokladá oslobodenie sa od feudálnych vzťahov a istý druh voľnosti.

 Vznikol a vyvrcholil na francúzskom dvore vo Versailles v 17. storočí za čial vlády Ľudovíta XIV., prezývaného „Kráľ slnko“. Odtiaľ sa rozšíril do celej Európy ako umenie, ktoré sa prispôsobovalo potrebám a vkusu dvornej spoločnosti

 Hlavné znaky klasicizmu vyložil Nicolas Boileau vo svojom diele Básnické umenie

 Napodobňoval prírodu a hlavne to, čo je v nej nemenné

 Vracia sa k ideálom antiky, vychádza z názorov Aristotela. Podľa antického vzoru má presné pravidlá, ktoré treba reľpektovať

 Presadzuje racionalizmus Reného Descartesa: „Myslím, teda som.“ – filozofia opierajúca sa o rozum, hlása rozumové poznanie sveta

 Medzi hlavné znaky klasicizmu patrí aj kalokagatia – súlad krásy, pravdy a dobra

 Hlavným konfliktom v klasicistických dielach je rozpor medzi rozumom a citom

 Autori nevykresľuju človeka takého aký je, ale aký by mal byť, v dielach vystupuje buď dokonalý ideál, alebo jeho protiklad

 Klasicizmus vytvára typy postáv so zovšeobecnenými charakterovými črtami (Harpagon – lakomec a pod.)

 Žánre

· Vysoké – vznešené námety, postavy a hrdinovia z vyšších vrstiev (óda, elégia, epos, tragédia)

· Nízke – zo života nižších vrstiev, komické (bájka, satira, komédia)

 

 

Francúzska literatúra

 Vo Francúzsku sa presadila hlavne dramatická tvorba – komédie, tragédie

 V dramtických dielach často vstupujú rezonéri – postavy, ktoré komentujú dej a vyjadrujú mienku autora

 Využíva sa alexandrín – dvanásťslabičný verš s intonačnou prestávkou (dierézou) po šiestej slabike

 Presadzuje sa jednota času (dej sa odohráva počas 24 výnimočne počas 30 hodín), miesta (dej sa odohráva na jednom mieste, zvyčajne neurčitý palác) a deja (zameriava sa iba na jednú dejovú líniu, vylučujú sa vedľajšie motívy)

 

 Pierre Corneille – Cid – zvýraznený konflikt medzi láskou a rozumom

- veršovaná tragédia spracúvajúca nýmet zo španielskeho tematického okruhu

- v španielskej literatre je Cid príkladom kresťanskéhorytiera, ktorý je oddaný viere aj kráľovi a starostlivý k vlastnej rodine

- hrdinovia sú vznešení jednotlivci, ktorí potláčajú osobné city, aby splnili svoje občianske amorálne povinnosti

- hra je bez vedľajších epizód, vystupuje v nej malý počet postáv

- hlavná postava – Don Rodrigo a Chiména

- Don Rodrigo tesne pred svatbou s Chiménou zabije svojho nastávajúceho svokra, ktorý urazil jeho otca. Chiména sa rozhoduje medzi pomstou a láskou, nakoniec u kastílskeho kráľa žiada potrestanie vinníka, hoci ho miluje. Odmieta však zabiť ho vlastnou rukou. Rodrigo nastupuje v armáde na miesto Chiméninho otca, aby ubránil Kastíliu ped Maurami. Boj vyhrá a Chiména už nemôže žiadať smrť najväčšieho bojovníka. Kráľ Rodrigovi dáva meno Cid (maur. cid – pán). Jediný, ktorý chce brániť česť Chimény je Don Sancho, pretože ju miluje. Don Rodrigo z tohto boja vychádza víťazne, aj ked Dona Sancha nezabil. Chiména si uvedomuje, ako Rodriga miluje a povolí vo svojej snahe po pomste. Po troch rokoch Chiméninho smútku si ju berie Rodrigo za ženu.

 Jean – Baptiste Poquelin – Moliére – Lakomec – dej sa odohráva v Paríží

- Moliér sa pri písaní hry inšpiroval Plautovou Komédiou o hrnci

- v tragikomickej postave Harpagona vytvoril všeľudský typ človeka, ktorého ovláda absolútny majetnícky pud. Pranieroval spôsob, akým peniaze rozkladajú ľudské vzťahy a charakter

- hra má vtipnú zápletku, skvelé dialógy a výstižnú psychologizáciu postáv

- hra písaná v próze, má 5 dejstiev

- hlavné postavy – Harpagón, Kleant, Elíza, Mariana, Valér

- Starý lakomec Harpagon miluje peniaze viac ako svoje deti. Rozhodne sa oženiť s Marianou, chudobnou devou, ktorú miluje jeho syn Kleant. Toho chce oženiť s bohatou vdovou. Aj dcéru Elízu chce vydať za starnúceho boháča Anzelma a to len preto, lebo je ochotný si ju vziať aj bez vena. Elíza sa však svatbe bráni. Harpagonov sluha Šidlo sa na túto neprávosť nemôže pozerať a spolu s Kleantom ukryje Harpagonovi truhličku s peniazmi. Lakomec upodozrieva z krádeže Valéra, ďalšieho sluhu, ktorý o tom nič nevie. Prizná sa však, že miluje Elízu a chce si ju vziať. Zjeho rozprávania tiež vysvitne, že Mariana je jeho sestra a obaja sú Anzelmove deti. Harpagon napokon súhlasil so svatbami svojich detí pod podmienkou, že nebude musieť platiť výdavky na svatbu. A pod podmienkou, že sa im nebude pliesť do životov, dostane späť svoju truhličku

- Zdravý nemocný - hlavnou myšlienkou tohto diela bola schopnosť lekárov vyvinúť taký psychický nátlak na pacienta, že má v mysli len to, že je chorý alebo to, že si musí dávať pozor, aby neochorel. Tým sa pacient stáva dokonale sebeckým.

 - Mizantrop

 - Don Juan

 Jean de la Fontaine – Bájky – 12 zväzkov, zbavil ich ponaučenia

 - názorný satirický vyhrotený obraz doby, zastával sa obyčajných ľudí a zdravého rozumu

 Jean RacineFaidra – psychologická tragédia o žene aténskeho kráľa zachvátenej živelnou zločinnou láskou k nevlastnému synovi, ktorý ju neopätuje. I keď nie je ničím vinný, je vyhnaný svojím otcom – kráľom zo zeme. Kráľ prosí bohov o potrestanie previnilcov. Prosba sa vyplní, keď Faidra vypije nápoj s jedom. Pred smrťou sa prizná kráľovi ku svojej vine.

 

 

 

Osvietenstvo

 Protifeudálne myslenie

 Hnutie, tkoré sa zakladalo na dôvere v osvietný rozum a na pravde, ktorú poznávalo buď rozumom, alebo empíriou

 Presadzovalo slobodu myslenia a presvedčenia

 Podporovala ho aj časť aristokracie a niektorí panovníci, ktorí ho využili na modernizáciu svojich štátov a hospodárstva

 Na čele francúzskych osvietencov stál Francois M. A. Voltaire - bol vášnivým nepriateľom cirkvi a pokladal ju za úhlavného nepriateľa pokroku

 Súhra rozumu a citu

 Hlásal, že ľudia sú si rovní a nemá sa im vládnuť despoticky, ale osvietene

 Právo jednotlivca na slobodu myslenia a presvedčenia

 Dve estetické koncepcie

· Staršia – doznievanie klasicizmu

· Novšia – nástup preromantizmu

 

 

Francúzska literatúra

 Pôsobenie encyklopedistov

 

 Denis Diderot – encyklopedista, dal podnet na vznik diela Encyklopédia - zhrnutie súdobých vedomostí, poznatky z rôznych odborov, filozofie, remesiel. Diderot jej zasvätil väčšiu časť svojho života, naplneného prenasledovaním a všeobecnou nepriazňou.

- V beletrii vynikol napríklad románom Mníška alebo Jakub fatalista - tieto romány nastoľujú otázky morálky, pokrytectva a spoločenskej nespravodlivosti

 

 Francois Voltaire - Za protifeudálne a proticirkevné názory ho niekoľkokrát uväznili a poslali do vyhnanstva. Bol zástancom rozumu a prirodzeného náboženstva založeného na morálke

 - Napísal 27 tragédií - Zaira – je to dráma lásky a žiarlivosti za križiackych vojen v stredoveku

 - Najslávnejšie sú jeho filozofické poviedky a romány :

Candide alebo optimizmus - filozofická poviedka, v ktorej pomocou satiry kritizuje módne a lacné učenie o Božej prozreteľnosti. Satiricky poukazuje na to, že všetko zlo je na niečo dobré. Je zostavené z rôznych príhod, skúseností a putovania hlavného hrdinu. V týchto príbehoch odhaľuje pravú podstatu lúpežných vojen, zneužívanie domorodcov v koloniálnych krajinách, bezcharakternosť a intrigy francúzskeho súdu, povery a útlak katolíckej cirkvi, panovačnosť moci. Základ svojej moci postavil na filozofickom hľadaní zla

Prostáčik – hlavným hrdinom je Huron, ktorý sa na svet pozerá dôverčivým pohľadom

Micromégas

 - Filozofické spisy - Filozofické listy, Rozprava o znášanlivosti, Filozofický slovník

 

 Jean Jacques Russeau - hlásal návrat k neporušenej prírode, majetkovú
nerovnosť pokladal za nešťastie ľudstva

  - Emile – román o výchove detí v prírode

 

 

Anglická literatúra

  Daniel Defoe - Robinson Crusoe – autor sa inšpiroval osudmi škótskeho námorníka, kotý sa dobrovoľne dal vysadiť na pustý ostrov a strávil na ňom takmer päť rokov

- robinsonáda

- autor vyzdvihuje pozitívne ľudské vlastnosti (vytrvalosť, húževnatosť, dôvtip, silu, vieru)

- prelínanie fikcie a faktu

- príbeh môžeme čítať ako dobrodružné rozprávanie, ale aj ako ostrú kritiku Defoeovej doby

- robinsonov príbeh je fiktívnou autobiografiou syna z dobrej meštianskej rodiny, ktorý z túžby po dobrodružstve odchádza z domu, plaví sa po mori, padne do otroctva a na 28 rokov stroskotá na opustenom ostrove. Robinson denníkovou formou zachytáva svoje zážitky po stroskotaní, opisuje záchranu vecí z vraku lode, budovanie obydlia, krotenie zvierat, pestovanie obilia či oslobodenie Piatka z rúk kanibalov. Opisuje jeho výchovu v duchu belošských kresťanských zásad aj záchranu anglickou loďou. Rozprávanie sa strieda s mravoučnými a náboženskými úvahami. Útechu a posilu nachádza hlavný hrdina v Biblii.

 

  Jonathan Swift – Guliverové cesty – filozofický román s ostrým satirickým zafarbením.

- Autor v knihe kritizuje súdobé pomery v Anglicku.

- 4-dielny satirický román. 

- Satirický a parodický efekt je vyvolaný pohľadom obyvateľov utopických ríš na cudzinca Gullivera a civilizáciu.

- Pohľady Gullivera na ostrovné pomery sú často prevrátené, karikatúrne, symbolicky zveličené pomery v Anglicku.

- Gulliver rozpráva o stroskotaní v južných moriach a o svojej záchrane na ostrove Liliput, kde žijú obyvatelia 12 – krát menší ako on. Opisuje ich zvyky, stretnutie s ich cisárom, svoju pomoc Liliputánom a svoj návrat do Anglicka. Na svojich cestách sa dostáva do krajiny Hujhnhnmov – múdrych koní, ktorých život konfrontuje so životom zdivočených ľudí Jahuov. Prosté kone nepoznaj nenávisť, pýchu, zlobu, zatiaľ čo ich sluhovia Jahuovia s prefíkaní, zlomyseľní a pomstychtiví. Po dobrodružnej plavbe sa Gulliver dostáva do Anglicka a rekapituluje svoje cesty. Zdôrazňuje pravdovravnosť, nestrannosť, tolerantnosť, odmieta pokorovanie, okrádanie a zabíjanie domorodých obyvateľov európskymi kolonizátormi.

 

 

Česká literatúra

 V českej literatúre sa vedci usilovali dokázať svojbytnosť a starobylosť českého národa

 Jozef DobrovskyDějiny českého jazyka a literatúry, Základy jazyka staroylověnského, Zevrubná mluvnice českého jazyka

 

 Jozef Jungmann – Slovesnosť – prvá česká príručka politiky. Opiera sa tu o klasicistické delenie žánrov a mala vplyv na básnickú generáciu 20 - tich rokov 19. storočia

- Slovník česko - německý

 

 Václav Kramerius

 

 České divadlo malo hlavnú úlohu, a to šíriť český jazyk, české dejiny a kultúru